Volám sa Mária Pavlová. Pochádzam z Ruska a som dobrovoľníkom v Palerme s programom „Erasmus+“ a chcem povedať, že tento projekt je pre mňa bdelým snom.
Už veľmi dávno som nosil tajný sen o cestovaní, o dobrovoľníckej práci. Ale ten pojem bol pre mňa taký vágny. Každú chvíľu, keď som mal voľno od štúdia a začal som hľadať nejaký dobrovoľnícky projekt, na zahraničných weboch som ničomu nerozumel a nevedel som si predstaviť, ako obsiahnuť celý rozsah práce. Takže sen bol vzdialený a nereálny, až do jedného dňa.
Raz som na sociálnej sieti našiel oznam o stretnutí venovanom dobrovoľníckym projektom v zahraničí. Tam som sa stretol s chalanmi, ktorí sa už na projektoch podieľali, a podrobne som porozprával, ako sa tam dostali, čo robili a čo videli.
Všetko sa zdalo také jasné a jednoduché – jednoducho to urobte. Mal som teda len jednu otázku – „prečo sa na takýchto projektoch nezúčastňujú všetci?“ – všetko platí, žijete v inej krajine atď. Tak som sa nakoniec rozhodol, že to skúsim, pretože som mal už 29 rokov a do projektov “Erasmus+” sa môžeš zapojiť len do 30 rokov. Bola to moja posledná šanca.
Po prezeraní stránky som si vybrala projekty, ktoré ma zaujali, napísala životopis a napísala motivačné listy. Ku každému projektu som napísala určitý motivačný list, v ktorom boli načrtnuté všetky moje schopnosti, projekty, skúsenosti a neobmedzená túžba. Celkovo som napísal asi 10 listov. V tom čase nebolo možné na stránke nechať žiadosť, keďže Rusko nebolo v zozname krajín, tak som napísal priamo organizácii, poštou.
Odpoveď som dostal asi po troch mesiacoch, len z Talianska, z tajomného mesta Palermo na Sicílii. V tom čase som už zabudol, kam a kam som písal, takže dostať e-mail zo školy na Sicílii bolo nielen prekvapujúce, ale aj neuveriteľné.

Po liste sme sa dohodli na skype rozhovore. Zároveň som už kontaktovala organizáciu, ktorá sa podieľa na príprave dobrovoľníckych dokumentov – vysielajúcu organizáciu. Informujú, aké dokumenty je potrebné vybaviť, kontaktujú hostiteľskú krajinu, ubezpečia vás, ak stratíte nervy pri žiadosti o víza atď.
Prezrel som si všetky materiály na internete, kde dobrovoľníci rozprávajú o tom, ako s nimi robili Skype rozhovor, na ten môj som sa pripravil. Bol som prekvapený, ale všetko bolo veľmi pohodlné. Hovoril som po anglicky s učiteľmi školy, kde som mal pracovať.
Mal som trochu obavy z jazyka a nie nadarmo. Musíte vedieť dobre po anglicky. Ak viete dobre po anglicky, všetko pôjde ľahšie – v komunikácii, príprave dokumentov atď. Nevedel som dobre po taliansky. Vedel som len trochu čítať a povedať pár fráz. Študovala som Duolingo (študijný program cudzích jazykov). Keď som prvýkrát prišiel, niekedy som mal stres z nepochopenia. V škole, kde pracujem, vedia po anglicky len asi traja ľudia. Deti hovoria len po taliansky a učitelia tiež. Takže spočiatku to bolo ťažké. Môj program zahŕňal kurzy taliančiny na univerzite, po pár mesiacoch som bol schopný rozumieť taliansky a hovoriť.

Takže, čo robím.
Som dobrovoľníkom v škole na Sicílii. Táto škola má waldorfský vzdelávací systém. Tento typ vzdelávania je z Nemecka a takéto školy sú všade a aj v Rusku. Vlastnosti tohto vzdelávania: dôraz sa kladie na umenie, mobilné telefóny počas vyučovania sú zakázané (deťom aj učiteľom).

 

Mojou hlavnou úlohou je pomôcť dievčaťu so špeciálnymi potrebami – má Downov syndróm. Učí sa s obyčajnými deťmi. Pomáham jej na hodinách, hrám sa s ňou v prestávkach a pod. Taktiež každé ráno dve hodiny pomáham v kuchyni – varím kávu, šalát, krájam chlieb. A potom idem do triedy.
Keďže škola je kreatívna a ja som všestranný človek, teda možnosť zapojiť sa do školských aktivít – na Vianoce, sviatok svätého Martina, vianočný trh, aktivity letnej školy. Spievali sme na vianočnom koncerte s učiteľkou hudobnej výchovy, počas jarmoku som maľoval portréty detí. Veľa teda závisí od vás – ak sa nechcete obmedzovať len vašimi bezprostrednými povinnosťami, môžete požiadať o zorganizovanie hodiny doplnkového vzdelávania alebo o nejakú prácu, ktorá, samozrejme, bude neoceniteľnou skúsenosťou.

 

Na konci letných aktivít, keď v škole neboli žiadne deti, som pripravoval školu na nový školský rok. Staral som sa o záhradu, umýval triedy a maľoval tematické obrázky na steny. Jednou zo znakov waldorfskej školy je tematické stvárnenie triedy. Všetko závisí od budúcej témy. Napríklad som namaľoval stenu 7. ročníka na tému geometria a astronómia. V piatom ročníku bude ročník venovaný legendám Severu a svetu Vikingov a ich mytológii. Na stene sme s maestrou zobrazili mýtický strom s ôsmimi svetmi. Tak som počas dobrovoľníckej praxe vyskúšal aj iné povolanie.

Za seba som pochopila, že dobrovoľníctvo je asi povolanie budúcnosti. Tento systém: „práca nie je pre peniaze, ale pre nápad“ mi otvoril nový svet, nové príležitosti.
Dobrovoľníctvo je poznanie sveta a seba v tomto svete. Toto je príležitosť žiť úplne iný život, v inej krajine s inými ľuďmi. Objaviť vlastnosti, o ktorých ste ani netušili, rozvíjať komunikačné schopnosti, zodpovednosť a zamilovať si tento krásny svet.

 

Kde a ako žijem.
V škole sú okrem mňa ešte dve dobrovoľníčky. Vanessa prišla z Nemecka, Clemence z Francúzska. Bývam s Clemence. Zdieľame izbu v byte a zdieľame byt s rodinou jedného z učiteľov školy. Pre mňa to nie je veľmi nezvyčajné, pretože som vždy s niekým žil. Snažím sa vyhýbať domácim konfliktom a nie je pre mňa ťažké umývať riad a podlahu. Ale, samozrejme, všetci sme ľudia, takže nie je ľahké prísť a žiť s veľkou talianskou rodinou. Všade, kde potrebujete čas – pozrieť sa jeden na druhého, pochopiť, aké je to pre nich pohodlné, pripojiť sa k tímu. Naša rodina je veľká – štyri deti – dvaja tínedžeri a dve deti a rodičia. Ale miesta je dosť a na moje šťastie tu nie sú žiadne konflikty. Občas si dohodneme spoločnú večeru, pripravíme tradičné jedlo. Varila som boršč a všade hľadala kyslú smotanu, Clemence piekla crêpes, Emanuela (hostiteľka) pripravovala cestoviny a bavili sme sa rozprávaním alebo hraním hier.
Všetok svoj voľný čas som väčšinou trávil prechádzkami po tomto čarovnom meste: záhrady, parky, múzeá... A samozrejme objavovanie úžasnej prírody – hôr a mora. Ale aj po náročnom pracovnom týždni som občas podľahol celonárodnému klasickému talianskemu relaxu a strávil som deň v príjemnej útulnej kaviarni, vychutnával som si horúcu kávu a počúval neprestajné rozhovory miestnych obyvateľov.
Naozaj som sa zamiloval do tejto frázy „Dolce far niente“, ktorá nás učí relaxovať a spomaliť v neustálom kolobehu životných problémov.

 

O možnosti cestovať počas projektu.
Keďže máte víza a voľný čas, môžete cestovať. Vzdialenosti medzi krajinami sú malé; nájdete veľmi lacné letenky. Dve hodiny a ste v Ríme alebo v Miláne. Môj program počíta s takou udalosťou, akou je stretnutie s ďalšími dobrovoľníkmi z celého Talianska. Naše stretnutie sa konalo na predmestí Ríma, kde sme si týždeň vymieňali svoje dojmy, robili spoločné projekty a, samozrejme, objavovali nádherný Rím.

 

   

Počas školských vianočných prázdnin som išiel so susedom do Francúzska. Stali sme sa dobrými priateľmi a niekoľko dní som býval v jej dome v Nantes. Potom som išiel sám do Paríža a Lyonu. Tam som sa živil trénerstvom. Takže som prekvapivo neminul príliš veľa a získal som dosť dojmov.

 

 

Chcem teda povedať, že všetko v tomto živote je možné. Tento projekt dáva veľa – neopísateľné dojmy, skúsenosti, známosti... Smiech aj slzy. Môj malý a veľký život – nový a krásny!